Má byť škola inkubátorom alebo simulátorom?

Článok Aká je úloha škôl v spoločnosti? splnil svoju úlohu a rozprúdil debatu. V reakciách zaznelo niekoľko argumentov, ale aj nepochopení, na ktoré sa sluší reagovať.

Má byť škola inkubátorom alebo simulátorom?

Celá diskusia by sa dala zarámcovať do dvoch predstáv o úlohe škôl, ktoré Vladimír Burjan, odborník na vzdelávanie, raz výstižne pomenoval ako: simulátor vs. inkubátor.

Škola ako simulátor vychádza z predstavy, že vzdelávanie má byť akousi prípravou na to, čo sa deje vonku mimo školy a má obsahovať čo najviac praktického vzdelania použiteľného v reálnom svete.

Naopak škola ako inkubátor znamená, že škola by mala byť bezpečné miesto, ktoré izoluje dieťa od toho, čo sa deje vonku a vytvára preň priestor, kde si môže dopriať čas rozvíjať svoje zručnosti a nezaoberať sa praktickými problémami.

Pointou môjho článku malo byť to, že vyššie vzdelávanie by sa malo skôr podobať na simulátor. A prvý a druhý stupeň vzdelávania na základných školách skôr na inkubátor. Jedna reakcia na môj článok toto nepochopila. A druhá to rozporovala.

Nepochopenie

Pavel Sibyla vo svojom blogu vykresľuje klasickú situáciu na školách, keď sa žiaci pýtajú svojho učiteľa, na čo im toto a ono učivo bude v živote. A obhajuje nepraktické vzdelávanie metaforou z futbalového tréningu, ktorý sa nutne nepodobá na hranie futbalu. S tým súhlasím a zároveň pripomínam, že v pôvodnom článku som v úvode zdôrazňoval, že idem riešiť vyššie, odborné vzdelávanie. Na prvom a druhom stupni naozaj nevidím dôvod na kariérne vzdelávanie.

Dokonca si myslím, že naše dnešné základné školy sú príliš simulačné a málo inkubačné. Zo základných škôl máme akési simulátory „vzdelávacích fabrík“, kde je presne nalinkovaný „výrobný proces“ – žiak dokáže rozobrať vetnú skladbu a vymenovať dôležité podniky v Hornonitrianskej kotline – a následne je manažmentom odmeňovaný v podobe dobrých známok alebo karhaný v podobe zlých známok.

Viem si predstaviť aj oveľa viac inkubačné prostredie, kde dieťa nebude kolieskom v mašinérii

vzdelávacích plánov, ale bude mať priestor sa komplexne venovať tomu, čo ho zaujíma, bez ohľadu na to, čo zaujíma Štátny pedagogický ústav a budovať si rozhľad. A spätná väzba nebude vo forme

arabských čísel, ale napríklad vo forme motivačného rozhovoru s učiteľom, či úspešného dokončenia spoločného projektu s kamarátmi.

Rozpor

Presne opačne vnímam reakciu Martina Makaru. Ten by chcel aplikovať princípy inkubátora aj na vyššie vzdelávanie a odizolovať svet prípravy dospelých ľudí na kariéru od reálneho sveta. Najlepšie je to vidieť v jeho predstave, že by sme sa nemali snažiť o „Ekonomicky realistické riešenie: vzdelávanie sa musí väčšmi prispôsobovať ekonomike.“ Ale naopak o „Humanisticky vizionárske riešenie: ekonomika sa musí väčšmi prispôsobovať človeku, jeho záujmom, ašpiráciám a dispozíciám.“

Takéto riešenie však nie je ani tak vizionárske ako silno utopické. Je to moderná verzia vízia sveta, kde sa moria zmenia na malinovku a ľudom budú lietať pečené holuby priamo do úst. Neexistuje realita, kde si každý rok nájdu prácu vo svojom odbore tisíce politológov, sociológov, pedagógov, filozofov a právnikov, a zároveň neskolabujú hospodárstvo a verejné financie. Môžeme o tom písať referáty na filozofických katedrách, ale s realitou to nemá nič spoločné. Jednoducho zatvárať dospelých ľudí do vzdelávacích inkubátorov, kde päť rokov žijú v bubline odrezaní od reálneho sveta za peniaze druhých (!) je zlé vyššie vzdelávanie. V istom momente sa musíme rozhodnúť, kde končí verejné školstvo platené z daní a začínajú koníčky. Aj návšteva posilňovne alebo jogy rozvíja telo a ducha a neplatíme ju z daní.

Našou víziou by mal byť skôr systém, ktorý nechrlí každý rok tisícky absolventov, ktorí po vzdelaní ostanú sklamaní a s pocitom nenaplnenia svojich ambícií sa sťažujú na zlý vzdelávací systém. Samozrejme, aj v tomto systéme by mali ľudia študovať a robiť, čo ich baví, ale nikto by im nemal sľubovať vzdušné zámky. Príkladom takéhoto systému je napríklad dohoda o zdieľanom príjme, kde študenti financujú svoje vyššie vzdelávanie predajom podielu na svojej budúcej mzde. Takto musia ísť školy s kožou na trh.

Ich budúcnosť je silno zviazaná s budúcnosťou ich absolventov. Už si nemôžu dovoliť päť rokov premrhať čas svojich pedagógov a študentov zbytočnými cvičeniami, ktoré síce poskytujú príjemné rozširovanie obzorov, ale k praktickým výsledkom nevedú. Musia robiť všetko preto, aby zabezpečili svojim absolventom kvalitnú kariéru. Jednoducho musia vytvoriť realistický simulátor, ktorý pripraví absolventov na reálny svet.

Denník N, 14.4.2021.

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards